História | História trenia |
História
trenia
Predstavy
o trení v minulosti ovplyvnili dve udalosti:
1. zákon
zotrvačnosti, ktorý objavil G.Galilei na prelome 16. a 17. storočia,
2.
schopnosť
mechanickej energie meniť sa na teplo, ktorá bola objavená B. Thompsonom o dve
storočia neskôr.
Napriek tomu poznatky súvisiace s trením siahajú oveľa hlbšie do
minulosti. Trenie ako fenomenálny jav prírody poskytlo človeku pred 500000 rokmi
oheň a teplo ako základný predpoklad jeho existencie, čo dokazujú aj
staré egyptské reliéfy a nástenné maľby. Z nich vyplýva aj
skutočnosť, že už v tomto období bolo známe, že medzi trecie plochy privádzaná
kvapalina znižuje trenie, a tým aj silu potrebnú na uvedenie bremena do
pohybu. Človek sa stretol s trením pri výrobe nástrojov a zbraní,
pri vŕtaní otvorov do kamenných sekier a mlatov. Pred 5000 rokmi v Mezopotámií
vynašiel koleso a nahradil prenášanie bremien valením. Dokonca na zníženie
trenia začal používať rastlinné a živočíšne tuky (okolo roku 1400 p.n.l.).
Prvé teórie o trení sa začali rozvíjať však oveľa neskôr.
Už Aristoteles (384 p.n.l. - 322 p.n.l.) sa stretol s problémom trenia resp. odporom prostredia, pri skúmaní pohybu telies v prostredí. Podľa neho bol priestor, v ktorom sa telesá pohybovali, vždy vyplnený hmotou a nedal sa bez nej predstaviť. Preto pre Aristotela musela existovať stála sila, ktorá pri pohybe telesa so stálou rýchlosťou, prekonávala odpor prostredia, ktorý podľa neho bol závislý od hmoty (dnes hmotnosti) telesa.
1. Galileiho odpor nezávisel od rýchlostí pohybu prostredia, ani od
charakteru prostredia (mohol sa prejavovať aj vo vákuu).
2. Odpor vznikol len pri pokuse zmeniť rýchlosť alebo smer pohybujúceho sa
telesa a pri uvádzaní telesa z pokoja do pohybu. Odtiaľ tiež vyplynulo, že
odpor rovnomerného pohybu telesa je celkom podmienený silami trenia.
Z
ohromujúcimi poznatkami o trení, na vtedajšiu dobu, prišiel Leonardo
da Vinci (1452 – 1519).
Jeho metódy boli založené na skúmaní strojov a mechanizmov ako fyzikálnomechanických
systémov, u ktorých bral do úvahy
schodnú konfiguráciu súčiastok strojov, ich deformáciu pri záťaži a pri
zohrievaní, ako aj opotrebovanie a straty energie pri pohybe v dôsledku
trenia. Tvrdil: ,,Sila trenia závisí od
materiálu dotykajúcich sa povrchov a tiež od stupňa ich opracovania a nezávisí
od plochy dotýkajúcich sa povrchov, je priamoúmerná váhe nákladu (zaťaženiu)
a môže byť zmenšená pomocou vložených valčekov alebo mazacích látok medzi trecími povrchmi. “ Okrem toho skúmal koeficient
trenia rôznych telies. Z pozorovania zistil, že hodnota koeficientu trenia je
rôzna pre rôzne telesá, a že pre všetky kovy nadobúda rovnakú
hodnotu 0,25. Pre zníženie trenia v strojoch a motoroch hlavne v uzlových
bodoch (uzloch), navrhol a skonštruoval ložisko. Zaoberal sa konštrukciou
nielen guľkových, ale aj valčekových ložísk, preto je právom pokladaný
za ich vynálezcu. Leonardo ako prvý konštatoval, že základnou príčinou
opotrebovania ozubených kolies je ich vzájomné prešmykovanie a definoval
optimálny profil zubov až do ich opotrebovania.
Prvým, kto matematicky definoval jav trenia, bol Guillaume
Amontons (1663 – 1705). Tento vzťah vyjadroval závislosť
sily trenia od nákladov v tvare
(1)
kde
T - je sila trenia, N - normálová
tlaková sila, ktorou je teleso pritlačené ku podložke a f - koeficient trenia. Tento vzťah nebol až taký triviálny
ako sa zdal, pretože z neho vyplývala nezávislosť sily trenia od nominálnej
plochy kontaktu, ktorá sa dala potvrdiť experimentálne aj týmto vzťahom,
ale aj napriek tomu fyzikálny význam tohoto zákona ostáva stále predmetom
diskusií i v súčasnej dobe.
John
Theophilus Desagulier (1683 – 1744)
mal významný vplyv na štúdium trenia. Zaoberal sa drsnosťou povrchov pričom
zistil, že povrchy, ktoré sú vybrúsené sa šmýkajú ľahšie, ale na
druhej strane, že čím viac sú vybrúsené rovné povrchy kovov a iných
telies, tým je väčšie trenie medzi nimi. Prisudzoval to priľnavosti medzi
dvoma povrchmi. Vyslovil hypotézu, že priľnavosť je prvkom procesu trenia,
ktoré sa zdalo popretím experimentov, pretože podľa Amontonsovho vzťahu (1)
trenie nezáviselo od plochy kontaktu. Preto fyzici zaoberajúci sa touto
problematikou popierali Desagulierovu hypotézu a venovali viac pozornosti
geometrickým hypotézam trenia. V roku 1729 Desagulier publikuje prácu, v ktorej
vysvetľuje trenie podľa molekulárnych väzieb.
(2)
kde
a -
uhol sklonu naklonenej roviny, s - dráha
trenia, t - čas kĺzania
telesa a g -zrýchlenie tiažovej
sily. Tento vzorec umožnil oddeliť zotrvačný efekt od trenia a vo výsledku
využiť pre zhodnotenie f
rovnomerne zrýchlený pohyb a nie rovnomerný.
Euler
pri odvádzaní vzťahu (2) teoreticky vychádzal z podmienok statickej
rovnováhy kvádra, ktorý bol v kontakte s naklonenou rovinou (Obr. 1).
Obr.1: Obrázok k odvodeniu Eulerovho vzťahu pre koeficient kinetického trenia.
Normálovú silu N
a treciu silu T vyjadril v tvare
kde a -
uhol sklonu naklonenej roviny, G – tiaž
kvádra a Fs – sila,
ktorá predstavuje šmýkanie telesa smerom nadol. Podľa definície (1)
koeficient šmykového trenia f
je daný podielom trecej sily a normálovej sily, teda
kde
(3)
Vzťah (3) predstavuje koeficient trenia v pokoji (statické
trenie) za podmienky, že Fs = 0
a potom nadobúda známy tvar
a koeficient trenia v pohybe (kinetické trenie), keď
. Z tohto vzťahu ďalej vyplýva, že kinetické trenie je menšie ako
trenie v pokoji. V ďalšom kroku analýzy Euler vychádzal z Galileiho
experimentov na naklonenej rovine a položil
a preto pre koeficient kinetického trenia platí
Táto analýza bola založená čisto na geometrickom hľadisku, pričom neboli brané do úvahy sily v kontaktnej zóne, elastické vlastnosti telies v kontakte ani reálna plocha kontaktu.
Ďalším
nie menej známym výsledkom Eulera v oblasti trenia bolo odvodenie vzorca pre
kotviace lano, ktoré drží loď, v tvare
(4)
kde podiel F2
a F1 je zisk (nárast) sily, ktorá zabezpečuje trenie, a - uhol zachytenia a f - koeficient trenia kotviaceho lana. Tento vzťah spolu so vzťahmi
(1) a (2) majú široké využitie v súčasnosti v inžinierskej praxi.
Za zakladateľa vedy o trení sa právom považuje Charles
August de Coulomb (1736 – 1806).
Vo svojich výskumoch sa zaoberal aspektmi trenia týkajúcich sa odporu kĺzania,
odporu valenia a odporu pri uvádzaní do pohybu. Vo svojich experimentoch vychádzal
hlavne z praktických úloh, ktoré boli spojené s požiadavkami ľudstva.
V tom období prechod mechanickej energie na teplo nikoho nezaujímal a
samotný pojem "energia" nebol známy. Preto Coulomb úplne ignoroval
energetické a tepelné aspekty trenia a sústredil všetku svoju činnosť na
zmeranie síl odporu pohybu. Z pozorovania šmykového trenia rôznych druhov
dreva, kovov a materiálov zovšeobecnil Amontonsov zákon na prípad, keď časť
trenia nezávisí alebo len málo od nákladu, v tvare
(5)
kde
A – je člen, ktorý
berie do úvahy priľnavosť povrchov
a rozmery dotykovej plochy.
Coulomb ako prvý, si uvedomil, že trenie je podmienené
množstvom faktorov. Naznačil, že na koeficient trenia majú značný vplyv,
okrem nákladu a rýchlosti kĺzania, aj dvojica materiálu podliehajúca
treniu, stupeň drsnosti povrchov a vlhkosť atmosféry. Odvodil aj vzťah pre
valivé trenie v tvare
(6)
kde r - polomer
kotúľajúceho (valiaceho) sa valčeka, N – váha
valčeka a x
- koeficient valivého trenia majúci rozmer dĺžky.
Dôležitý obrat pri skúmaní trenia urobil Benjamin
Thompson (neskôr lord Rumford)
(1753 – 1814), ktorý pochopil, že mechanická energia
sa pri trení nestráca, ale sa mení na teplo. Pozorovaním dejov pri vŕtaní
hlavní na delách došiel k záveru,
že silné zahriatie materiálu je priamym dôsledkom prechodu mechanickej
energie na teplo pri vŕtaní. Týmto objavom Thompson umožnil rozvoj nových
fyzikálnych teórií (napr. kinetickej teórie tepla), ktoré umožnili iný
pohľad na trenie ako proces spojený
s prenosom tepla a energie.
Behom niekoľkých storočí sa rozvíjali rôzne teórie o trení. V 40. a
50. rokoch minulého storočia sa tieto teórie zjednotili a súčasný
stav dospel do štádia, keď sa uznáva dvojitá mechanicko-molekulárno-adhézna
podstata trenia. Medzi najmladšie teórie v tejto oblasti patrí
energetická analýza trenia.
Pozri
ešte:
Odporová
sila pri vonkajšom trení
Ďalšie zdroje:
http://webphysics.davidson.edu/faculty/dmb/PY430/friction/history.html