| História | Životopisy slovenských fyzikov |
| Meno, dátum a miesto narodenia | Životopis |
| Ján Andrej Segner
(1704-1777) Bratislava otec vodných turbín
|
Vyučený lekár, zaoberal sa matematikou, fyzikou,
mechanikou, optikou, botanikou. Priateľ L. Eulera (matematik a fyzik, ktorý
mu pomohol zvýšiť výkonnosť jeho kolesa beznárazovým vstupom vody
do obežného kolesa). Práce o pokusoch s kolesom publikoval prvýkrát v
roku 1750. Segner uplatnil pri konštrukcií svojho kolesa 3.Newtonov
pohybový zákon o akcii a reakcii. Podľa neho sily, ktorými vzájomne pôsobia
na seba dve telesá sú rovnako veľké, ale opačného smeru. Aby sa teda
mohlo teleso pohybovať vpred, musí sa ,,niečo" pohybovať dozadu.
To ,,niečo" môže byť voda, plyn alebo para. Segnerovo koleso
pozostáva z nádoby s vodorovnými alebo ohnutými ramenami, cez ktoré
vyteká z nádoby voda. Tlak vytekajúcej vody vyvoláva reakciu a nádobu
roztáča opačným smerom. Tento objav viedol ku konštrukcii vodných
turbín, na tomto princípe je aj založená konštrukcia rakiet. Zomrel
5. októbra 1777 v Hale. |
| Jozef Karol Hell
(1713-1789) Banská Štiavnica významný konštruktér banských čerpacích strojov, vynálezca a hlavný strojný majster Šťavnickych bani, jeden zo zakladateľov tradície štiavnického baníctva
|
Narodil sa 16.5.1713 v Banskej Štiavnici. Študoval
mechaniku a hydrauliku na banskej škole u profesora Mikovinyho. Už ako
25 ročný postavil pákový vodoťažný stroj, ktorý dokázal za minútu
odčerpať takmer 200 litrov vody do výšky vyše 80 metrov. Jeho najvýznamnejšími
vynálezmi boli vodostlpcové čerpacie stroje (1745), ktoré vykonávali prácu pomocou okolo 90 m vysokého stpca vody, privádzanej z
povrchu alebo vyššie položeného banského diela k stroju. Táto voda
sa spúšťala (cez samočinné rozvodné zariadenia) do valca pod piest,
ktorý vytlačila do hornej polohy a pritom konala prácu. Po vypustení
pohonnej vody z valca klesol piest do dolnej polohy a postup sa opakoval.
Za svojho života postavil J. K. Hell niekoľko takýchto strojov, pričom
každý z nich bol prispôsobený konktretným podmienkam takže boli
medzi nimi rozdiely. Medzi ďalšie jeho vynálezy patril vzdušný čerpací
stroj, ktorý bol priekopnícky v tom, že v ňom Hell prvýkrát použil
ako pohon nový prvok - tlačený vzduch. Tento vynález sa však
plne uplatnil až o storočie neskôr (19. storočie) pri odvodňovaní baní
a pri čerpaní nafty. Hell skonštruoval aj zariadenie na čistenie
vzduchu v baniach a čerpanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok
ako aj výkonnú protipožiarnu striekačku. Zomrel 11.3.1789 vo svojom
rodisku. Vynálezy J. K .Hella ovplyvnili na dlhý čas vývoj svetovej banskej
techniky a rozvoj baníctva vôbec. Historik Jozef Vozár o ňom povedal: ,,Banský strojný majster J. K. Hell bol geniálny najmä v tom, že dokázal skonštruovať rozličné čerpacie zariadenia na celkom nových technických princípoch a prispôsobiť ich konkrétnym potrebám jednotlivých banských diel." |
| Maximilián Hell
(1720-1792) brat Jozefa Hella Banská Štiavnica vynikajúci astronóm 18. storočia
|
Narodil sa 15. mája 1720 v Štiavnických Baniach. Základné školské vzdelanie získal v Štiavnických Baniach, gymnázium v Banskej Bystrici. Po skončení gymnázia požiadal M. Hell o prijatie do jezuitského rádu. V roku 1738 nastúpil do Trenčína do dvojročného noviciátu. V jeseni roku 1740 odišiel študovať do Viedne históriu, teológiu a filozofiu. V roku 1745 prišiel do Levoče, kde dva roky pôsobí ako profesor na jezuitskom gymnáziu. Vysvätený za kňaza bol v roku 1750 a po vysviacke v r. 1751 ho rád poslal do Banskej Bystrice, kde učil na jezuitskom gymnáziu. V roku 1752 ukončil štúdium na univerzite vo Viedni, kde bol promovaný za doktora filozofie a hneď odchádza do Kluže, kde okrem prednášania matematiky, fyziky a astronómie vybudoval hvezdáreň. V r. 1755 bol poverený vykonávať funkciu riaditeľa Ríšskeho observatória vo Viedni, ktorú vykonáva až do svojej smrti. Osobitnú zásluhu má M. Hell pri vybudovaní hvezdární v Trnave, v Kluži, v Budíne a v Jágri. Uskutočnil expedíciu za severný polárny kruh na dánsky ostrov Vardö, kde pozoroval prechod Venuše popred slnečný disk. Na expedíciu ho pozval dánsky kráľ Kristián VII. Touto expedíciou si M. Hell získal svetové vedecké uznanie presným výpočtom slnečnej paralaxy. Jeho vypočínaná hodnota bola 8,82', jej dnešná hodnota je 8,79415'. Vydával astronomické ročenky Ephemerides Astronomicae ad meridianum Vindobonensem, ktoré začal vydávať v roku 1757 a vydával ich až do smrti t. j. do r. 1792. Priekopnícke sú jeho výskumy v oblasti polárnej žiary a magnetického poľa Zeme. Okrem toho vydal 26 vedeckých štúdií. Bol členom učených spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondtheime a v Londýne. Spolupracoval s anglickou Royal Society a v roku 1790 mu bol udelený Rad anglickej vlády. Jeho menom je na mape Mesiaca pomenovaný jeden z kráterov. UNESCO v roku 1970 zaradilo 250. výročie jeho narodenia do kalendára výročí významných osobností. Zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni a pochovaný je v Maria Enzersdorfe. |
| Štefan Anián Jedlík
(1800-1895) Zemné pri Komárne priekopník elektrotechniky v 19. storočí
|
Narodil sa 11. januára 1800 v Zemnom
(okr. Nové Zámky). Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Trnave (1810
– 1813) a v Bratislave (1814 –1817) a po vstupe do
benediktínskeho rádu (1817) pokračoval v štúdiách na rádovom lýceu
v Győri (1817 – 1820) a v Pannonhalme (1820 - 1822, 1823
– 1825), kde študoval teológiu. Medzitým v roku 1822 získal
doktorát filozofie na peštianskej univerzite a v školskom
roku 1822/23
vyučoval na benediktínskom gymnáziu v Győri. V roku 1825
ho vysvätili za kňaza.Celý svoj aktívny život však pôsobil ako
profesor fyziky: v rokoch 1825 –1831 na rádovom lýceu v Győri,
1831 – 1840 na kráľovskej akadémii v Bratislave a napokon v rokoch
1840 – 1878
na peštianskej univerzite. Po svojom odchode na dôchodok žil v rádovom
dome benediktínov v Győri. V školskom roku 1848/49 bol dekanom
filozofickej fakulty a v šk. r. 1863/64 aj rektorom univerzity. Od
roku 1858
bol riadnym, od 1873 čestným členom Uhorskej akadémie vied. Bol vynikajúcim, vedecky aktívnym experimentálnym fyzikom a konštruktérom prístrojov, ktorý svojimi výsledkami najmä v oblasti skúmania elektromagnetických javov sa zaradil medzi najvýznamnejších vedcov 19. storočia. O svojich experimentoch len málo publikoval a väčšinu svojich prístrojov skonštruoval len ako demonštračné pomôcky, čím jeho objavy zostali väčšinou nepovšimnuté. Dokázateľne už v r. 1827–1829, ako prvý na svete skonštruoval model elektromotora, v ktorom pevnú aj otáčajúcu časť tvorili elektromagnety. Jeho „elektromagnetický rotor“ bol priekopnícky aj použitím ortuťového komutátora. V r. 1842 použil podobný motorček na pohon vozíka pohybujúceho sa na koľajniciach. V r. 1861, teda aspoň päť rokov pred Wernerom Siemensom popísal a použil princíp samobudenia na dyname vlastnej konštrukcie. Úspešne sa zaoberal aj konštruovaním galvanických článkov a akumulátorov, pri ktorých aplikoval niekoľko pôvodných konštrukčných prvkov, napr. sieťovú elektródu. Jeho batérie leydenských fliaš (neskôr rúrkových kondenzátorov vlastnej konštrukcie) boli prístrojmi na výrobu elektrických iskier extrémne veľkých dĺžok. Použil v nich zapojenie (1863), ktorého princíp multiplikácie sa dodnes využíva v technike vysokých napätí. Unikátne parametre mali aj jeho prístroje na rezanie optických mriežok. Š. A. Jedlik skonštruoval ešte celý rad elektrotechnických a iných fyzikálnych prístrojov a demonštračných pomôcok. Medzi jeho skoré vynálezy patrilo aj zariadenie na výrobu sódovej vody, ktoré sa stalo základom prvého takto zameraného podniku v Uhorsku v r. 1841 a bolo tak jediným Jedlikovým vynálezom, ktorý ešte počas jeho života našlo priemyselné uplatnenie. Zomrel 13. 12. 1895 v Győri. |
| Jozef Petzval
(1807-1891) Spišská Belá založil základy pre modernú fotografiu
|
Narodil sa 6. januára 1807 v Spišskej Belej. Základné vzdelanie získal v Kežmarku. Gymnázium navštevoval v Podolínci a v Levoči. Stredoškolské vzdelanie ukončil na lýceu v Košiciach. V roku 1826 začal študovať na Univerzite v Pešti. Po absolvovaní Institutum geometricum sa v roku 1828 zapísal na tamojšiu filozofickú fakultu, kde v roku 1831 bol vymenovaný za pomocníka na katedre fyziky. V roku 1832 obhájil na filozofickej fakulte doktorát filozofie a stal sa zástupcom matematiky, mechaniky a praktickej geometrie na peštianskej univerzite. V roku 1837 bol menovaný riadnym profesorom vyššej matematiky. Od roku 1837, kedy bol pozvaný na Viedenskú univerzitu, tu prednášal 40 rokov matematiku. Vynikal v riešení algebrických a diferenciálnych rovníc, bol mimoriadne zručný brusič skla a jemnomechanik. Venoval sa akustike a to kmitaniu strún, diferenciálnym rovniciam kmitania strún, matematickej teórii hudobných nástrojov, ďalej balistike, analytickej mechanike, vypracoval projekty plavebného kanálu okolo Pešti. Osobitnú pozornosť venoval optike, kde sú najvýznamnejšie jeho výpočty fotografických objektívov. V roku 1840 dokončil návrhy dvoch objektívov – portrétového a krajinkárskeho. Petzvalov vynález objektívov má mimoriadny svetový význam. J. Petzval je zakladateľom modernej fotografie. Ďalej navrhol konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov, ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, kde je maximálne možné využitie svetelnej energie. Petzvalovým prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. Najvýznamnejšie jeho práce: v roku 1847 Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom. 10 rokov po smrti J. Petzvala sa našli časti rukopisov Teória systémov tónových osnov, Teória oporných čiar a Petzvalove sedemmiestne logaritmy. Jozef Petzval dostal množstvo pôct a vyznamenaní. Od roku 1846 bol dopisujúcim členom a od 1849 riadnym členom viedenskej akadémie vied. Bol vyznamenaný i radom Františka Jozefa. Jednota českých matematikov ho roku 1881 zvolila za čestného člena. Zomrel 19. septembra 1891 vo Viedni. |
| Ján Bahýľ (1856-1915) Zvolenská Slatina konštruktér vrtuľníka
|
Narodil sa 25. mája 1856 vo Zvolenskej Slatine.
Študoval na Gymnáziu vo Zvolene, neskôr na vyššej vojenskej odbornej
škole ženijno-stavebného smeru so špeciálnym zameraním na vojenské
opevnenia. Ako stavebný technik pôsobil vo vtedajšej rakúskej časti
Poľska, v Halíči a až do roku 1895 v Dalmácii. Neskôr
sa presťahoval do Bratislavy. Mal mimoriadne technické nadanie, zaoberal sa množstvom rôznych problémov z odboru vojenskej vedy, vojenskej stavebnej techniky, strojárstva a pod. Vypracoval celý rad návrhov na zlepšenie delostreleckej techniky i železničnej dopravy, kde sa od roku 1888 zaoberal automatickým spájaním vlakových súprav. V roku 1894 vypracoval návrh konštrukcie vrtuľníka s pohonom ľudskej sily. 13. 8. 1895 dostal patentové privilégium realizovať navrhovaný patent. Termín realizácie však nebol dodržaný. Neskôr nadväzuje kontakt s výrobcom kočov A. Marschallom. V r. 1901–1903 vzniká v Marschallovej dielni zlepšený model Bahýľovho vrtuľníka nazvaný AVION – v máji 1905 prihlásený na uhorskú ohlasovňu v Budapešti. Uhorská ohlasovňa im vydala v januári 1906 tzv. Szabadalmi leiráš, ale ďalší osud vrtuľníka nie je známy. Rovnako nie je známa skutočnosť, že spolu s A. Marschallom skonštruoval v rokoch 1895–1897 prvý automobil s benzínovým motorom a akumulátorom na Slovensku. Zomrel 13. marca 1915 v Bratislave. |
| Aurel Stodola (1859-1942) Liptovský Mikuláš zakladateľ párnych a plynových turbín, odborník v stavbe spaľovacích motorov
|
Ľudovú školu vychodil v Liptovskom Mikuláši,
nemeckú reálku v Levoči maturoval na maďarskom gymnáziu v Košiciach.
Študoval na technike v Budapešti a od roku 1877 strojné inžinierstvo v
Zürichu. Od roku 1880 pracoval v Strojárňach štátnych uhorských železníc
v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu na technike v
Charlottenburgu a štúdia ukončil v roku 1884 na parížskej Sorbone.
Najprv nastúpil v roku 1884 ako inžinier do Strojárenskej spoločnosti
Ruston a spol. v Prahe, potom prijal v roku 1892 pozvanie za docenta na Vysokú
školu technickú v Zürichu, na ktorej sa čoskoro stal profesorom a
zostal tam pôsobiť až do smrti. V svojej vedeckej činnosti sa
zameriaval na oblasť teórie automatickej regulácie strojov, položil vedecké
základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín. V spolupráci
s chirurgom P. F. Sauerbruchom skonštruoval 1915 pohyblivú umelú ruku,
tzv. Stodolovu. Na rovnakom princípe boli založené aj protézy
chodidiel a nôh. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín
a jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárenstva.
Jeho vrcholné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Värmekraftmaschinen
vyšlo v Berlíne v r. 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových
jazykov. Postupne ho dopĺňal o nové poznatky a jeho šieste vydanie r.
1924 malo už rozsah 1142 strán. V roku 1922 vyšlo v Berlíne jeho ďalšie
významné dielo Dampf und Gas -Turbinen, v r. 1931 v Berlíne vyšlo
Gedanken zu einer Weltanchauung vom Standpekte des Ingenieurs, ktoré
prepracoval a vydal v Zürichu 1937 pod názvom Die geheeimnisvolle
Nasturweltanschauliche Betrachtung. Stodolovi udelili niekoľko čestných
doktorátov (v Hanoveri, Prahe, Brne, na filozofickej fakulte i na vysokej
škole technickej v Zürichu) bol členom korešpondentom Francúzskej akadémie
vied. Najvyšším ocenením bola zlatá medaila Jamesa Watta. Nobelovu cenu získali až ôsmi profesori
zurišskej Vysokej školy technickej, no
Wattovu medailu dostal ako jediný.
Keď Aurel Stodola oslavoval sedemdesiatku, slová uznania mu prejavili najmúdrejší tohto sveta. Medzi nimi aj Albert Einstein. Napísal o ňom, ,,že ho charakterizuje, neustála túžba po poznaní a mimoriadna jasnosť myslenia." Zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. Od roku 1989 je pochovaný v Liptovskom Mikuláši. |
| Filip
Lenard ( 1862-1947) Bratislava jediný laureát Nobelovej ceny za fyziku pochádzajúci zo Slovenska
|
Narodil sa 7. júna 1862 v Bratislave.
Roku 1880 zmaturoval na reálke v Bratislave, promoval na univerzite v
Heidelbergu. V rokoch 1891-1894 bol asistentom profesora Hertza v Bonne
kde dosiahol najvýznamnejšie výsledky v štúdiu katódových lúčov.
Roku 1894 pomohol W. C. Röngenovi pri objave lúčov X (neskôr röntgenové
lúče). V rokoch 1898-1907 bol riaditeľom fyzikálneho ústavu v Kieli.
V roku 1905 získal Nobelovu cenu za výskum katódových lúčov. V rokoch
1907 -1932 bol profesorom na univerzite v Heidelbergu. Zomrel 20.mája
1947 v Messelhausene. Pri svojich pokusoch bol Lenard nesporne bližšie k
objavu lúčov X ako Röntgen. Tento fakt sa síce nedá exaktne zmerať,
ale v tom čase sa uznával.
Dňa 4.mája 1894 Röntgen napísal Lenardovi, že by rád videl jeho dôležitý experiment, pri ktorom dostal katódové lúče von z trubice cez tzv. Leonardovo okienko, čo bola veľmi tenká hliníková fólia. Röntgen takú nemal a poprosil o ňu Lenarda. Ten mu ju veľkodušne poslal so sprievodným listom: ,,Veľavážený pán profesor... dovoľujem si Vám zaslať dve fólie z mojej malej zásoby". Lenardov podiel na následnom objave W. C. Röntgena bol nesporný. |
| Jozef Murgaš
(1864-1929) Jabríková (dnešný Tajov) pri Banskej Bystrici priekopník elektrotechniky - rádiotechniky
|
Narodil sa 17. februára 1864 v Tajove. V rokoch
1880-1884 študoval v Kňazskom seminári v Bratislave a Ostrihome,
1884-1886 rímskokatolíckom teológiu v Ostrihome. Od roku 1888 pôsobil
ako kaplán na mnohých miestach. 1.4.1896 odišiel do USA, kde sa stal farárom
vo Wilkes-Barre v Pensylvanii. Už počas štúdii v Ostrihome začal jeho
záujem o elektrinu, v USA sa prehĺbil jeho záujem najmä o telegrafiu
bez drôtu, o čom svedčí aj jeho jediný článok uverejnený v roku
1900 na Slovensku v zborníku Tovarišstvo, kde píše: ,,Nič není snáď
čudnejšieho a tajomstva plnšieho medzi vynálezmi v odbore elektrickom
ako je telegrafovanie bez drôtu. Práve preto myslím, že nebude od veci
napísať krátke vysvetlenie vážneho tohto vynálezu, nakoľko som to v
stave vidieť a nakoľko som sa o tom vlastnými experimentmi presvedčil". V roku 1896 G. Marconi získal patent na prístroj bezdrôtovej telegrafie, kde pri prenose využíval Morseho abecedu. Murgaš si uvedomil, že ak chce Marconimu úspešne konkurovať, musí prísť s niečím novým. Murgaš veľmi rýchlo zistil, že doterajšie vysielanie morzeovkou je zdĺhavé a nepresne. Zlepšil ho. Použil odlišné tóny pre bodku a čiarku Morseho abecedy. Zriadil si vysielaciu stanicu a postavil vysoké anténové stožiare. Podarilo sa mu telegrafovať najprv na vzdialenosť 30 km, potom až na 200 km. Roku 1904 získal prvé dva patenty. Na základe nich vznikla v USA účastinná spoločnosť Universal Ether Telegraph Co., ale keď víchrica zničila stožiare v Sacrantose, spoločnosť zanikla. Murgaš dostal patent na vlnometer, na konštrukciu antény, na detektor magnetických vĺn, na elektrický transformátor. Jeho práce mali veľký význam pre rozvoj nového technického odboru. Zomrel 11. mája 1929 vo Wilkes-Barre. |
| Štefan Banič
(1870-1941) Neštich
|
Narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu. Doma nenašiel prácu, a preto odchádza do USA do Greenville v štáte Pensylvánia. Zaujímal sa o letectvo a v r. 1913 zostrojil prvý použiteľný padák na princípe dáždnika, ktorý sa otváral sústavou niekoľkých pružín. Padák mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Princípom bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Dňa 3. 6. 1914 Š. Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA, zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla. 25. 8. 1914 vydal Americký patentový úrad vo Washingtone patent na Baničov padák pod č. 1 108 484. Patentový spis obsahuje presný popis konštrukcie a jej nákresovú dokumentáciu. Svoj patentovaný vynález predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho odkúpila. Bol čestným členom letectva USA. Po návrate do vlasti sa zaujímal o Karpatský kras a bol spoluobjaviteľom jaskyne Driny. Zomrel 2. januára 1941 v Neštichu. |